Home
Aktuálne číslo
Archív
Bonusy
Príbehy
Témy
Objednávky
Kontakty
 

Odpustenie: prvý kľúč k uzdraveniu

Nedostatok lásky, či neláska tohto sveta a zlá interpretácia udalostí života spôsobili, že sme sa ocitli vo väzení vlastných vnútorných zranení. Často sme nepríjemne prekvapení našimi neprimeranými reakciami v istých životných situáciách a divíme sa odkiaľ sa to v nás vzalo. Sme zviazaní hnevom, nenávisťou, neopodstatneným strachom napríklad z autorít, neschopnosťou prijať kritiku, obavou z neprijatia, kritickými výhradami ku všetkému a každému, nedostatkom úcty k sebe samému, posudzovaním, súdením a mnohými ďalšími vlastnosťami, ktoré nám brania prežívať lásku a prijať pokoj do srdca, ktorý nám Boh ponúka. Veľakrát sme sa mohli presvedčiť, že nemáme na to, aby sme sa z tohto väzenia dostali vlastnými silami. Je tu však niekto, kto má moc nás odtiaľ dostať. Ten, ktorý: „vskutku niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil ... a jeho ranami sme uzdravení" (Iz 53, 4 - 5), ten, ktorý zomrel na kríži za nás aj preto, aby sme znovu nadobudli stratenú slobodu - Ježiš Kristus. On môže vstúpiť do väzenia našich problémov, pokiaľ mu otvoríme dvere, pretože kľúče od zámku držíme v ruke my sami. Tie kľúče sa volajú „odpustenie" a „pokánie".

Na prvý pohľad sa zdá byť nelogické robiť pokánie a odpustiť niekomu, ktorý nám svojou necitlivosťou, či zlobou, zbabral život. Skôr by sme očakávali, že on by sa mal kajať, prísť za nami a poprosiť o odpustenie. Boh samozrejme túži, aby to urobil a začal žiť život lásky, ale nútiť ho k tomu nebude. Ak však chceme oslobodenie od našich problémov teraz, musíme prísť s iniciatívou my.

Prečo je potrebné odpustiť? Veď podľa „našej spravodlivosti" by sme mali mať právo neodpustiť, ba dokonca sa odplatiť za zlo: „Nezľutuješ sa nad ním, ale: život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku a nohu za nohu!" (Dt 19, 21). Ak však pozorne čítame evanjeliá, zistíme, že Ježiš vyučoval o potrebe odpustenia tak často, až sa ho Peter opýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?" (Mt 18, 21). Potreba odpustenia sa dokonca dostala aj do modlitby, keď učeníci žiadali Ježiša, aby ich naučil správne sa modliť: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6, 12). Ale stále zostala nezodpovedaná otázka, prečo je odpustenie také dôležité. Aby sme to pochopili musíme spoznať, ako veľmi sme sa my previnili voči Bohu! Náš hriech nelásky je taká veľká urážka Božej lásky, že mohol byť odčinený jedine krvou a dobrovoľnou, zástupnou smrťou nevinného a nekonečne milujúceho človeka. Túto podmienku mohol splniť len Boží Syn, Ježiš Kristus - nevinný, ktorý zaplatil za našu vinu. A práve kríž, nástroj Jeho nesmierne bolestivej smrti, najjasnejšie ukazuje na obludnosť našich hriechov, ale aj na inú dôležitú skutočnosť, a to, že Boh nám tu obrovskú urážku voči Nemu odpustil! Ak Boh odpustil nám, nemali by sme to isté urobiť tým, ktorí nám ublížili? „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?" (Mt 18, 33). Odpustiť máme preto že:

  • Boh odpustil nám; máme brvno vočiach ktoré nám bráni vidieť náš hriech voči Bohu achceme odstraňovať triesku nelásky voči nám (Mt 7, 3),
  • ten kto nás zranil je Božie stvorenie, Boh ho miluje amá sním tak isto ako snami plán,
  • Boh chce, aby sme odpustili; neodpustenie je neposlušnosť voči Bohu,
  • dovoľujeme Bohu pracovať stým, kto nás zranil (nedržíme ho vo väzení svojho neodpustenia).

Máme slobodnú vôľu a môžeme sa rozhodnúť či odpustiť alebo nie. Ak sme sa rozhodli pre „nie", tak sa na nás vzťahuje Boží zákon neodpustenia. A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi (Mt 18, 34 - 35). Neodpustenie je hriech, ktorý je zvláštny tým, že zabraňuje odpusteniu iných hriechov. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy (Mt 6, 15) a drží nás vo väzení našich slabostí a hriešnych reakcií v situáciách, v ktorých sa prejavujú následky našich zranení. „Hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera." (Lk 12, 59). Následky neodpustenia spôsobia, že nedokážeme počuť Boží hlas, nevieme sa správne rozhodnúť, nevieme čo od nás Boh chce, naša modlitba je neúčinná - pýchou sa staviame nad Boha, a tým sa Mu protivíme, čo bráni prijatiu Jeho milosti a požehnania.

Častokrát si myslíme, že nedokážeme odpustiť, lebo k tomu človeku necítime hneď lásku a nesprávame sa k nemu milo. Nechápeme rozdiel medzi dôverou a odpustením. Je dôležité vedieť, čo je a čo nie je odpustenie. Odpustenie je:

  • vedomé rozhodnutie, ktoré robím svojou vôľou (nie citmi), aby som umožnil Ježišovi odstrániť zranenie (strach, horkosť, vzburu, nenávisť...) zmôjho srdca, ktoré sa tam dostalo ako následok činnosti toho, komu som sa rozhodol odpustiť.
  • že sa vzdávam svojho práva na odplatu za hriechy spáchané na mne adovoľujem Bohu byť sudcom vtejto veci.
  • proces pozostávajúci z troch úrovní: verbálnej, emocionálnej aodpustenie srdcom.

Odpustenie neznamená, že:

  • musíme poprieť svoje zranenia ahnev (môžeme sa hnevať apritom môžeme odpustiť; ak sa hneváme, ale rozhodli sme sa odpustiť, znamená to, že proces odpustenia unás ešte nie je dokončený, ale sa už začal),
  • musíme pracovať na zmene našich pocitov (nútiť sa milovať). Ak je zranenie veľké, nie je vľudských silách zmeniť pocity. Je to proces asám Boh bude pracovať na našich emóciách, ak sme sa rozhodli odpustiť,
  • priznáme, že vinník konal správne vtom, čo urobil (situáciu musíme hodnotiť objektívne apodľa pravdy),
  • vinník nie je vykazateľný (nie je povinný napríklad nahradiť škodu),
  • musíme zabudnúť na to, čo mi urobil (ale pri spomienke na to už necítime bolesť),
  • tomu človekovi musíme znova slepo dôverovať,
  • ospravedlňujeme jeho čin.

Odpustenie je naozaj proces a jeho dĺžka často závisí od veľkosti zranenia. Je však dôležité tento proces naštartovať, a to rozhodnutím nebrať spravodlivosť do vlastných rúk (nepomstiť sa) a verbálnym vyjadrením tohto rozhodnutia. Ak sa budeme modliť za tých, ktorí nám ublížili a žehnať im, Boh bude uzdravovať naše emócie a s Jeho pomocou bude tento proces dokončený tým, že dokážeme odpustiť z celého srdca, ba čo viac, umožníme Bohu, aby konal v ich životoch, čím sa naozaj môžeme dočkať dňa, kedy nás sami prídu poprosiť o odpustenie. Proces odpustenia je ukončený keď:

  • nemáme silnú emocionálnu reakciu pri stretnutí sčlovekom, ktorý nás zranil,
  • neprehrávame si stále vmysli, čo mu povieme, urobíme, keď ho stretneme,
  • nerozmýšľame, nepredstavujeme si, ako by sme mu mohli uškodiť,
  • môžeme mu úprimne žehnať,
  • vieme sa úprimne tešiť zdobier pre tohto človeka,
  • nemáme pocit, že ten človek je nám niečo dlžný.

Pri odpúšťaní buďme konkrétni (pomenujme osobu, ktorá nás zranila, kedy a akým spôsobom k zraneniu došlo, čo sme pritom prežívali) a vzdajme sa toho, že sa ten človek zmení. To je vec jeho a Boha. Majme na zreteli, že zodpovednosť za naše zranenie nesie on, ale zodpovednosť z neodpustenia tomuto človeku nesieme my.

Vlado Radik
Nahlas 5/2008


Môj príbeh: Odpustenie uzdravuje

Tak asi pred mesiacom, keď mala moja mamina vážne zdravotné problémy a ja som bola pri nej v bolestiach a snažila som sa jej všemožne pomôcť, uvedomila som si potrebu odpustenia v jej živote. Z mamy sa dennodenne rinuli potoky zlorečenia na všetkých doktorov a ľudí, ktorí jej kedy ublížili za život a ja som si pri tom stále viac a viac uvedomovala, ako sa tie staré zranenia cez bolesť musia dostať na povrch, aby boli uzdravené.

Je to fakt dosť absurdné žehnať tým, ktorí nám ublížili a hlavne, keď cítime intenzívnu bolesť akou moja mama prechádzala, navyše nemohla od bolesti ani chodiť. Prešli sme od jedného lekára k druhému, potom tretiemu, medzitým sme chodili aj k iným lekárom na pohotovostiach, všetci nás však nasmerovali naspäť k nášmu pôvodnému lekárovi. Ten napriek neutíchajúcim bolestiam stále liečil mamu rovnakou metódou. Vyšetrovaciu metódu, ktorú nám na pohotovosti odporučili, nám však lekár nechcel predpísať, vraj je drahá a zbytočná v tomto prípade. Nakoniec som vysilená hľadaním pomoci odovzdala celú situáciu do rúk Pána a po spoločnom slávení svätej omše na Salese, keď bola možnosť požiadať o modlitbu, som prosila o uzdravenie mojej mamy.

Ešte predtým som však pociťovala silnú túžbu žehnať lekárom, i keď nedokázali mojej mame pomôcť, alebo jej nevhodnou liečbou poškodili zdravie. Prosila som Boha o dar odpustenia pre moju mamu, aby sa viac neotvárali jej staré rany. Silno som si uvedomila, že bez odpustenia sa nemôže moja mama uzdraviť, a preto som začala študovať dostupnú literatúru o odpustení, kde som hľadala odpoveď na to, akým spôsobom môže odpustiť a ako dlho to môže trvať. Veľmi mi v tom pomohla kniha od Paulletty Boudetovej: Odpustenie, kde som cez opisy životných príbehov pochopila, akými fázami odpustenia človek prechádza. Zaujímavé bolo aj to, že bez toho, aby sme sa so sestrou dohodli sme mame v rovnakom čase doručili knižky o odpustení.

Čo sa potom stalo? Po spoločných modlitbách nastal zlom. Ja som si uvedomila, že napriek tomu, že jej lekári nepomohli, bola to práve ona, ktorá si svojou neochotou spolupracovať na uzdravení spôsobovala tieto bolesti a to, čo vytýka druhým vlastne robí aj ona sama. Takže som jej povedala túto nemilú pravdu takým spôsobom, že moja intervencia a pomoc ako zháňanie stále lepších a lepších lekárov sa končí a teraz je rad na nej, aby prehodnotila svoje doterajšie správanie. Nebolo to vôbec jemné, ale niekedy potrebujeme dostať výchovnú facku, aby sme sa prebrali.

Potom si mama vybavila vyšetrenie u známeho lekára, ale i keď sa potvrdila diagnóza, mame zázračne prestali bolesti. Bolo to len tým, že zvýšila sebadisciplínu, alebo že prestala viac nadávať na lekárov, alebo to bol strach z operácie? Príčin môže byť viac, ale menovateľ je jeden a ním je náš Boh Otec, ktorý sa nad nami zmilúva, keď vidí, že sme schopní vidieť svoje viny, nielen našich blížnych, a keď vidí úprimnú snahu napraviť to. Tak mu ďakujem, že som si, aj keď prostredníctvom svojej mamy, mohla uvedomiť, aké strašné následky má neodpustenie v našich životoch a aké je dôležité prosiť Boha o dar odpustenia.

P.S: Vďaka Bohu za to, že moja mama chodí, vďaka za vyslyšané modlitby spoločenstva.

Bebe

autor
Kým plávate s hlavou nad hladinou, je to krásny pohľad, ale to čo vás čaká pod hladinou je často ešte krásnejšie.
 
autor
...chcem ísť naplno v tom o čom snívam, čo túžim vidieť, čo chcem zažiť, kým sa chcem stať!
 
autor
Moja kamoška sa sťažuje, že vždy keď začne rad za radom odriekať „Zdravas“ tak sa jej automaticky zíva a tak sa jej ..
 
Maria Spesova
Adam Mackovjak
Mata
Marek
Mario
Michal Svetko
Roman Seko
Andrej
Lenka
Facebook
Redakcia
Kontakt
Prihlásenie