|
 |
|
Deti v kostole: ako je to u nás S manželkou máme štyri deti vo veku od 10 mesiacov do 11 a pol roka. A bojujeme. Niekedy mám pocit, že som si na doobedňajšej nedeľnej omši minul energiu na celý deň. Zvlášť spomínaný 5 a pol ročný syn nám dáva zabrať. Ale aj on bojuje. Sám so sebou. Keď mu pred omšou niečo sľúbim (napr. že keď bude dobrý, pôjdeme po omši na zmrzlinu), on sa ma počas kázne opýta: „Oci, som dobrý?" a ja mu poviem, že áno, on mi odpovie: „Vieš, ale to nie je len kvôli zmrzline, ale aj kvôli vám, že vás ľúbim, a kvôli Ježišovi", som namäkko. A viem, že to nie je od neho len účelové. Že Ježiš sa ho dotýka a formuje ho aj cez tento boj. Synovia chodia miništrovať, dcéra chodí spievať do detského zboru. Motivovali sme ich a povzbudzovali k tomu, ale rozhodli sa sami. Starší syn (11 a pol) chodí miništrovať aj v škole. Keď majú vo sviatok celoškolskú sv. omšu (je to cirkevná ZŠ), ide miništrovať alebo spievať na obidve omše, pre 1. a 2. stupeň. Samozrejme, že sa niekedy tým uleje z vyučovania viac ako ostatní. Ale aspoň je radšej na omši ako v škole. Čo by som ale chcel zvlášť zdôrazniť, je požehnanie, ktoré dostávam cez účasť na omši s deťmi. Mnohí sa sťažujú, že ich deti vyrušujú a nemôžu sa sústrediť. U mňa je to naopak. Deti mi pomáhajú vnímať liturgiu veľmi čulo a aktívne. Ako otca ma motivujú k tomu, aby som spolu s nimi prijímal všetko, čo Boh dáva našej rodine i mne osobne. Je to pre mňa výzva! Viem, že bojujem duchovný boj za svoju rodinu. Aj keď ma stojí veľa síl. Pretože je to skutočný boj. Keď som na omši sám, bývam tiež dotknutý Bohom. Ale keď som so svojou rodinou, vnímam, že je to oveľa hlbšie a reálnejšie. Že sa to nedotýka len mojich citov a mysle, ale že to ide priamo do srdca a otriasa celou mojou bytosťou.
| 
|
