Home
Aktuálne číslo
Archív
Bonusy
Príbehy
Témy
Objednávky
Kontakty
 
Lucia: Buď príde zázrak alebo smrť

Buď príde zázrak alebo smrť

Snažila som sa žiť dobre a slušne. Pochádzam z veriacej rodiny, no na strednej škole som začala pozorovať, že spolužiačky, ktoré žijú bez Boha, sa majú lepšie ako ja. Vyzerajú lepšie, lebo sa maľujú, môžu hovoriť, ako chcú, chodia na diskotéky a ja musím chodiť do kostola a žiť slušne kvôli nejakému Bohu, ktorého nepoznám, o ktorom ani celkom neviem, či je, len keby náhodou bol a ja by som nežila slušne, po smrti by som išla do pekla. Prišla vzbura a začala som skúšať, koľko si môžem dovoliť: jeden bozk, cigareta, rúž a make up, nejaké drogy, alkohol.

"V tej chvíli som túžila, aby som život mohla prežiť ešte raz. Ale každý má len jeden a ja som ten svoj poriadne zbabrala."


Začala som spávať s chlapcami, prišla i marihuana. A Boh stále nič nehovoril. Mlčal. Mala som pocit, že je mu úplne jedno (ak vôbec je), či som dobrá alebo zlá. Začala som ho za tú ľahostajnosť nenávidieť, až som úplne prestala veriť, že je.

Všetko sa mi zdalo nezmyselné a prázdne. Neustále som sa s nažila naplniť to prázdno, ktoré ma zožieralo. Vtedy som prvýkrát siahla po heroíne. Na chvíľu mi skutočne bolo fajn. Netrvalo to dlho a tie hrozné pocity ničoty ma opäť ovládli. Pokúsila som sa o samovraždu. Prežila som to. Mala som za sebou tri pobyty na psychiatrii.

Asi po dvoch rokoch toho kolotoča som prišla na liečenie do jedného strediska. To, že je kresťanské, som nevedela, ináč by ma tam nikto nedostal. Stála som zoči-voči riaditeľovi, ktorý mi hovoril, že Ježiš ma miluje napriek tomu, aká som. Jeho slová som odmietala s tvrdením, že viera v Boha je len pre slabých jedincov, ktorí sa nevedia vyrovnať so životom a mňa sa to netýka. No Ježiš začal neúnavne klopať na moje srdce cez úsmevy terapeutiek, prijatie a modlitby. To klopanie bolo také naliehavé a zároveň nežné, že som mu nemohla odolať, zrazu ma premohla láska, ktorú som cítila a ja som vedela, že Ježiš je živý. Odpoveď z mojej strany bolo vyznanie, že verím, že Ježiš zomrel za moje hriechy a pozvala som ho do svojho života.

Toto rozhodnutie bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce. Už som sa nemusela báť smrti a ani života. Ježiš sa mi stal najbližším priateľom. Chcela som, aby to takto ostalo navždy.

No boli veci, ktoré som milovala a nevedela som si bez nich predstaviť svoj život. Preto som po návrate domov začala robiť mnoho kompromisov, až som Ježišov hlas nakoniec prestala úplne počúvať. Vôbec som si neuvedomovala, že On ma neopustil, to ja som bola tá neverná. Riešila som to po svojom. Dávka heroínu opäť spravila svoje.

Keď rodičia zistili, že opäť beriem drogy, postavili ma pred rozhodnutie prestať s tým alebo odísť z domu. Zbalila som si tých pár vecí a žila som na ulici. Často som nemala čo jesť, no priateľ, s ktorým som bývala v starej zarastenej záhrade, vyrábal pervitín, takže fetovať bolo vždy čo. No drogy ma už nemohli naplniť. Stále viac ma desila tma, ktorá ma obklopovala. Nenávidela som to, no ja som už o sebe nerozhodovala, droga rozhodovala za mňa. Uvedomila som si, že pre mňa už nie je cesty späť. Všetky možnosti zlyhali, nikto a nič ma už nezachráni, moja cesta vedie k pomalej smrti. Tak veľmi som túžila po láske a slušnom živote, no tieto myšlienky boli pre mňa len snom. Vedela som, že buď príde zázrak alebo smrť, už nebol pre mňa dôvod ďalej sa trápiť. Vtedy som povedala v pokore Bohu všetko, ako som to práve cítila, vyznala som mu úprimne, ako veľmi ho ľúbim a túžim po ňom, no som slabá a hriešna a nedokážem sa už sama zmeniť.

O necelých 24 hodín na to som bola práve s tým priateľom, ktorý vyrábal pervitín. Sedeli sme spolu v malej kartónovej búdke, keď zrazu vybuchla jedna reakcia. Ja som vyskočila a on v reflexe nádobu s horľavinou odhodil na mňa a aj som začala horieť. Keďže plamene nešli uhasiť, chcel ma zahasiť vodou, no v zmätku zobral nesprávnu bandasku a do plameňov na mojom tele šplechol benzín. Muselo to vyzerať hrôzostrašne. V šoku utiekol a nechal ma tam celkom samú. Padla som na zem zožierajúcou bolesťou. Zrazu som vedela, že zomieram, je koniec a ja teraz predstúpim pred Boha. V tej chvíli som túžila, aby som život mohla prežiť ešte raz. Ale každý má len jeden a ja som ten svoj poriadne zbabrala. Vtedy som si spomenula na Ježiša a na jeho kríž, začala som kričať, aby mi odpustil to, že som premrhala svoj život. Zrazu sa mi premietol film môjho života. Ježiš mi postupne ukazoval, ako ho on videl a ja som pochopila, aký On je čistý a svätý, no napriek tomu, nech som hovorila alebo robila čokoľvek, bol vždy celkom blízko pri mne, miloval ma, hovoril ku mne, no ja som ho nepočúvala. Fyzická bolesť ma stále oslabovala a trýznila, ale bolesť nad týmto poznaním bola silnejšia. Plakala som plačom bolesti, ktorý ma očisťoval. Vtedy som spoznala, že Ježiš mi odpustil. Zrazu som sa cítila byť čistá ako dieťa, moje srdce napĺňala láska, pokoj a radosť. Mala som pocit, akoby som celé tie roky bola oslepená, ale teraz boli moje oči otvorené. Vedela som, že som Bohom prijatá a od tejto chvíle či zomriem alebo budem žiť, patrím Ježišovi, celá a úplne so všetkým.

Neviem, koľko to celé trvalo, no priateľ sa vrátil a uhasil ma. Tridsať percent môjho tela zhorelo, bola som v nemocnici viac než päť týždňov a museli mi robiť mnoho plastických operácií, aby som vôbec mohla ďalej fungovať. Zázrak je, že moja tvár zostala úplne bez jazvy.

Dnes prežívam pokoj som slobodná od vecí, ktorým som predtým podliehala. Milujem svoj život, i keď viem, že tým najkrajším okamihom môjho života bude, keď opäť uvidím Božiu tvár. Toto všetko, čo mám a čo som dostala, nebolo ani za moje skutky, ani za moje snaženie, bolo to z milosti a celkom zadarmo. Bohu stačilo, aby videl môj postoj, kedy som uznala, že za svoj život si zaslúžim večnú smrť a zachránil ma.

Richard
Eduard Heger
Maria Spesova
Adam Mackovjak
Mata
Marek
Mario
Michal Svetko
Roman Seko
Facebook
Redakcia
Kontakt
Prihlásenie