Celý príbeh sa začal, keď som mal približne 15 rokov. Môj otec dostal prácu ako obchodný partner svetoznámej spoločnosti a veľmi dobre zarábal. Peniaze však zmenili jeho charakter. Rodičia sa hádali, otec začal mamu psychicky vydierať a týrať. Mama upadla do depresií.

V tomto stave som prišiel na VŠ. Všetko sa zdalo byť v poriadku, len v druhom semestri mi moja nenávisť začala prerastať cez hlavu. Uvedomil som, že ľudí na intráku mám veľmi rád. Nenávisť vo mne však začala vyhrávať a ja som všetky dobré city obrátil na nenávisť voči nim. Mával som niečo ako záchvaty posadnutosti, keď sa mi zmenila tvár, bol som nepríčetný a zraňoval som svojich blízkych. Naučil som sa v tomto stave čo najskôr odísť preč. Uvedomoval som si, že som nebezpečný pre seba i pre okolie. Vždy, keď som vykonal niečo zlé a niekoho som priviedol k slzám, bol som spokojný. Ale len dovtedy, kým neopadol môj záchvat nenávisti. Potom prišla ľútosť a bolesť, ktorá opäť naštartovala nenávisť. Bolo to ako uzavretý kruh. Bál som sa toho, čo vykonám, čo mi prinesie deň. Trávil som čas sám, pretože sa ma ľudia stránili a ja som sa stránil ich, nechcel som im ublížiť.

V tom čase som sa nemodlil a na intráku som do kostola nechodil. Uvažoval som, čo bude. Vedel som, že ak sa niečo nestane, príde koniec. Chcel som ujsť niekam do samoty, kde by som bol v bezpečí sám pred sebou, pred nenávisťou.

Mal som kamarátku, ktorá ma mala rada napriek tomu, čo som robil. Mal som ju rád a práve preto som mal pri nej najväčšie záchvaty nenávisti. Jedného dňa som jej pred všetkými v záchvate povedal veci, ktoré vôbec neboli pravda. Odišla s plačom. Keď som z toho na druhý deň vytriezvel, prišla hlboká ľútosť a bolesť. V tej dobe som už začal mať z depresie aj fyzické problémy - mäkla mi sklovina, mal som bolesti žalúdka, ekzémy na koži, chudol som.

Bolo pred Veľkou Nocou a ja som sa dozvedel som sa, že na intráku bude spoveď. Ani neviem, čo to bolo, odkiaľ sa to vo mne vzalo, cítil som, že musím ísť na spoveď. Od tej poslednej to bol už rok. Rok, v ktorom som sa vzdal lásky a rozhodol sa pre nenávisť. Bol to boj. Jeden hlas mi vravel, aby som nešiel na spoveď, druhý aby som vyznal svoje hriechy a nenávisť. Na spovedi som mu rozprával o svojej posadnutosti a živote bez Boha. Kňaz ma postavil pred rozhodnutie. Povedal niečo v zmysle: „Tak toto bol tvoj život bez Ježiša. Daj mu šancu! Ale vedz, že to nesie so sebou aj následky a záväzok. Musíš sa vzdať nenávisti, začať odznovu, no tentoraz s Bohom."

Rozhodol som sa pre Ježiša a vzdal sa nenávisti. Všetko to pramenilo z hlbokej túžby môjho srdca. Nikdy nezabudnem na to, čo sa stalo potom. Všetko bolo iné. Necítil som žiadnu nenávisť, bolesť, hnev. Toho všetkého som bol plný, ťažilo ma to ako žeravé uhlie v pľúcach toľké mesiace. Zrazu to zmizlo. Dosiaľ nezažité teplo ma začalo napĺňať, akoby prenikalo každou jedinou bunkou môjho tela. Bolo to také silné, také úžasné, že som to nemohol zniesť. Padol som na kolená a modlil sa. Slzy radosti a odprosenia mi stekali po tvári. Bol som uzdravený, zbavený všetkého, čo ma dovtedy napĺňalo. Neostal som však prázdny. Mal som v sebe lásku a ten rozdiel sa nedá vyjadriť slovami. Vedel som, že môj život už nebude ako predtým.

Odvtedy už ubehlo niekoľko rokov. Ešte mnohokrát sa ma opäť zmocnili záchvaty nenávisti, že som ublížil. Ale mal som Boha, ktorému som sa vždy prišiel vyznať. Asi rok potom mi jedna kamarátka povedala: „Ty si úplne iný chalan, akého som poznala pred rokom." Áno. Teraz mám nového priateľa Ježiša a nebojím sa, že by ma zradil ako tí ostatní. Už viem, čo znamená byť zachránený.