Pochádzam z rodiny, ktorá nebola veľmi veriaca. V detstve sme chodili do kostola tak na Vianoce, výnimočne aj na Veľkú Noc. Doma sme sa bavili o Bohu málokedy, viacej zvykli túto tému otvárať moji starí rodičia. Nad otázkou existencie Boha som sa začal zamýšľať niekedy v prvých ročníkoch základnej školy. Môj postoj bol taký detský, veril som že existuje, lebo som o tom párkrát počul. Ako som postupoval v ročníkoch základnej školy, postupne som z tohto pohľadu vytriezvel. Nepáčila sa mi idea boha, ktorý sedí v nebi, vyžaduje od nás, aby sme sa k nemu modlili a naše želania plní podľa toho, koľko ho prosíkame. Začal som si budovať vlastnú filozofiu, založenú na nejakom nadprirodzenom neosobnom princípe (bohu), ktorý odmeňuje ľudí podľa ich skutkov a nie podľa nejakých úkonov, ako sú modlitby. S touto filozofiou som bol celkom spokojný, aj keď neskôr som prestával veriť aj jej. Keď som išiel na strednú školu, veril som tomu, že je pre mňa výhodné byť dobrým, ale táto viera nebola veľmi silná. Dôsledkom toho bolo, že som obyčajne uprednostnil pohodlnejšie a bezpečnejšie riešenie pred správnym a riskantným.

Na konci tretieho ročníka ma jedna kamarátka, ktorú som vtedy ani až tak dobre nepoznal, zavolala na jednu kresťanskú akciu, ktorá sa konala hneď na začiatku letných prázdnin. Rozhodol som sa tam ísť vlastne iba náhodou. Mojimi dôvodmi boli spomienky na obdobie základnej školy, keď som sa pohrával s myšlienkou existencie kresťanského Boha, ako aj to, že som mal vtedy celkom voľné leto a takáto akcia mi prišla vhod. Program akcie predčil moje očakávania. Boli tam rôzne zaujímavé prednášky, aj kopec zábavy. Jedna vec ma však oslovila mimoriadne. Ľudia, ktorí tam boli, hovorili, že poznajú návod na to, ako sa stať lepším a vyzerali veľmi dôveryhodne, tak som usúdil, že na tom asi niečo bude. Obzvlášť ma oslovilo to, že sa o zmenu nemám snažiť sám, že ju chce za mňa urobiť Boh. Rozhodol som sa dať kresťanstvu šancu. Rozprávka o Ježišovi, ktorý sa nechal ukrižovať, bola však pre mňa stále neprijateľná a nepochopiteľná. Mňa zaujímalo hlavne to, ako sa stať lepším, a tým príbehom okolo som až tak neveril.

Po lete som začal chodiť do stretka, kde chodili ľudia, ktorých som spoznal na tejto akcii. Veľa som s nimi diskutoval a mal som nekonečne veľa otázok, na ktoré mi dávali odpovede. Niekedy uspokojivé, niekedy nie úplne, ale napriek tomu som tam chodil pravidelne. Ďalšie leto nasledovali opäť rôzne akcie a chata, ktoré na mňa tiež zapôsobili. Postupne som sa začal modliť, aj keď nie nejako veľmi pravidelne. A začali sa aj meniť niektoré veci. Napríklad tesne pred mojím príchodom na vysokú školu ma začalo veľmi baviť čítanie biblie, hoci predtým som to považoval za niečo strašne nudné, a preto som bibliu vôbec nečítal.

Išiel som teda na vysokú do Bratislavy s tým, že som sa zvykol modliť a vcelku veľa sa venoval čítaniu biblie, ktoré ma nesmierne bavilo. Malo to však jeden problém. S mojím odchodom na vysokú sa naše domáce stretko rozpadlo, keďže v tom istom čase odišla na vysokú aj väčšina ostatných jeho členov. Tak som si chcel nájsť nejaké stretko v Bratislave. Jedno, v ktorom som párkrát bol, sa mi veľmi nepáčilo, tak som plánoval skúsiť iné. K tomu som sa ale vôbec nedostal, pretože som to kvôli svojej lenivosti neustále odkladal. A tak som vlastne skončil bez spoločenstva. Nenavštevoval som ani žiadne bohoslužby, myslel som si, že si vystačím sám s čítaním biblie a občasnou modlitbou. V skutočnosti som sa ale vôbec nehýbal dopredu, čítaním Božieho slova som sa síce veľa naučil, ale v iných veciach som dosť upadal. A cez to všetko som postupne strácal vieru a šiel po pomalej ceste k ateizmu. A vtedy mi Boh poslal ďalšieho človeka. Bol ním jeden kamarát, ktorý ma zavolal na modlitebné stretnutie, ktoré organizuje každú stredu Spoločenstvo pri Dóme svätého Martina. Musím sa priznať, že keď som tam bol prvýkrát, veľmi ma to nezaujalo. Zostala ale vo mne túžba dozvedieť sa o Bohu viac, chcel som Ho skutočne poznať, a tak som tam nakoniec išiel o týždeň opäť. Takto som tam postupne začal chodiť pravidelne. Rozhodujúcu úlohu pritom zohral spomínaný kamarát, s ktorým som sa o Bohu veľa bavil, strávili sme rozhovormi neraz viac hodín.

Mal som v hlave veľa otázok, niektoré mi nevedel zodpovedať nikto, niektoré mali jednoduchú odpoveď, ale ja som nebol schopný ju vidieť. Trvalo to niekoľko týždňov. Potom som začal nachádzať niektoré odpovede. Niekedy sám, niekedy pomocou iných ľudí. Išlo to pomaly, ale bolo to skvelé. Spoznával som Boha osobne a bol som z toho veľmi nadšený. Medzitým som ale ešte stále mnohokrát mával aj zlé chvíľky, keď som sa nato chcel vykašľať. Chcel som pochopiť rozumom veci, ktoré som pochopiť nedokázal a keď mi to nešlo, bol som z toho dosť zúfalý. Takéto striedanie nadšených a depresívnych období trvalo niekoľko mesiacov. Bolo to veľmi plodné obdobie, počas ktorého som sa veľmi veľa naučil. Dostal som dostatok odpovedí nato, aby som sa aspoň na istý čas uspokojil a spoznal som Boha a Jeho pohľad na mňa. Potom sa zúfalé stavy spôsobené nenaplnením nejakých mojich očakávaní úplne vytratili a vrátili sa len málokedy.

Odvtedy prešli už vyše dva roky a ja stále žasnem na dobrotou Stvoriteľa a chcem takto žasnúť naveky. Dnes viem, že Ho nikdy nespoznám na sto percent, že vždy budú ďalšie veci, ktoré na Ňom môžem spoznávať a to je ešte úžasnejšie, ako som si myslel a ako som sníval. Ďalej viem, že je dobré mať otázky a premýšľať nad nimi, lebo vtedy sa môžem hýbať dopredu. Najlepšie sa odpovede hľadajú v modlitbe. Je ale veľmi dôležité položiť si správne otázky a netrápiť sa nad nesprávnymi. To sa mi nedarí úplne vždy, ale to nevadí. Ďalej som zistil, že Boh nechce aby som sa modlil preto, že Ho baví, keď Ho prosíkam, ale že túži byť so mnou a chce počúvať veci, ktoré ma trápia, tešia alebo čokoľvek čo prežívam. A ja som veľmi rád s Ním. A najdôležitejšia vec, ktorú som získal, je, že viem, akou úžasnou láskou sa na mňa pozerá Boh. A že mi pomáha, aby som sa aj ja pozeral podobne na iných ľudí. To je vec, po ktorej som túžil a ktorú som zakúsil. Nie vždy mi to ide, ale viem že môj Boh ma v tomto bude viesť ďalej. A už aj tá láska, ktorú zažívam teraz, je tak úžasná, že by som ju za nič nevymenil. Pozerať sa na ľudí s láskou je niečo, čo sa nedá nahradiť, ani keby som nad nimi mal hoci aj neobmedzenú moc, alebo čímkoľvek iným, čo si viem predstaviť. Láska je proste to najlepšie, čo existuje.